Prírodné zákony sa o nás vôbec nezaujímajú. Ak planéta Zem zajtra ráno vybuchne a všetok život na nej zmizne, fyziku by to nezaujímalo. Planéty a hviezdy neustále explodujú v celom vesmíre a vesmír funguje ďalej po svojom. Takže odpoveď je, že to nie je žiadna dráma a vy v nej nemáte žiadnu úlohu. Niektorí ľudia môžu byť kvôli tomu veľmi depresívni. Takže život nemá zmysel. Ale nemyslím si, že hlavnou otázkou v živote je otázka zmyslu. (Harari) 

Vo výbornom rozhovore („život je nezmyselný a úžasný“) Yuval Noah Harari okrem iných vyslovil myšlienku, že naša existencia je vesmíru ukradnutá a zmysel života je zlý koncept. Zmyslom je hľadanie možnosti zníženia utrpenia. Druhá zaujímavá myšlienka je koncept peňazí ako vyjadrenie spoločenskej dôvery.

Harari má pravdu v tom, že „vesmíru je naša existencia ukradnutá“. Lepšie povedané, vesmír je neosobný časopriestor bez svojich túžob, potrieb a zmyslu.  Aj keď to samozrejme nemôžeme vedieť naisto. Ale je to dobrá (a potrebná) východisková pozícia na reálne bádanie. Je v príkrom rozpore s náboženskými teóriami, ktoré existencii (aj vesmíru) prisudzovali a prisudzujú zámer (a preto už nemá výskum váčší zmysel). Lenže ak je pravdou a zdá sa, že je potom to má desivé dôsledky.

Zistenie, že môj individuálny osud je len kvantovou fluktuáciou, je v dominantnej miere založený na náhode, bez ohľadu na vlastnú snahu, že neexistuje žiadna „spravodlivosť“ v odmeňovaní alebo trestaní našej snahy v koncepte fyzikálnej existencie, je mimoriadne osobne ubíjajúce. Doslova fakt, že sme krehkými lístkami, ktoré „vietor“ fyzikálnej existencie rozfúkava bez zámeru, ignorantsky k nášmu vlastnému ja, že sme len bezvýznamným zrnkom piesku (dokonca menej) v čase a priestore. Rozdiel medzi našou existenciou a neexistenciou nielen, že je vesmíru „ukradnutý“, ale  je aj akákoľvek zmena tohto stavu nepostrehnuteľná a zanedbateľná vo „veľkej schéme“ vesmíru. Keďže sme zrodení z náhody, štatistickej odchýlky nekonečného radu možností, nie je naša existencia spojená s akýkoľvek zmyslom. Lebo zmysel existencie čohokoľvek neexistuje. Nielen našej, ale všetkého.

To je veľmi osobne bolestné. Keď si to uvedomí človek pocíti obrovskú šialenú prázdnotu, temnotu fyzikálnej reality. Ako keď ťa vysadia z vesmírnej lode uprostred ničoty, niekde do vesmíru. Je to chladné, neosobné a bezmocné. A mimoriadne osobne zraňujúce.  Veľmi, veľmi nepríjemný pocit.

Každé vedomie schopné abstrakcie potrebuje cítiť zmysel svojej existencie. Aj AI na tom bude rovnako. Ak neexistuje zmysel, tak je to tak bolestné, že sa nedá fungovať. Nedá sa žiť. Je to prázdnota, bezmocnosť, bezperspektívnosť a márnosť obdobne ako ju zažívajú ľudia v ťažkej depresii. A preto suicidujú.

Pri strate zmyslu vlastnej existencie, pri strate viery v zmysel svojho konania, v transcedentalitu,  sa prepadá hodnota vlastného ja na nulu. Neexistuje dôvod, pre ktorý sa oplatí udržovať vlastnú existenciu. To vedie buď k samovražde alebo napĺňaniu hedonistických túžob ako formy „prehlušenia“ prázdnoty. Keďže existencia stratila zmysel, niet viac dôvodov konať inak ako zúfalo egoisticky, bezcharakterne. Veď aký už má zmysel konať dobro, byť empatický, keď ani ja ani nikto nemá hodnotu a je bezcenný? Buď sa zabijem hneď alebo pomaly (napr. drogy) alebo „si užijem čo to dá“. Bezohľadne, bez súcitu, bez lásky. Lebo bolesť iných je rovnako nezmyselná a bezvýznamná ako moja.  Preto keď Nietsche múdro a prezieravo upozornil na koniec Boha a zbožštenie človeka, predpovedal hrôzy budúcich spoločností.

Harari, bohužiaľ, zdá sa pravdu má. S desivými dôsledkami.

Desivosť spočíva v neexistencii vyššieho zmyslu existencie. Žijeme, lebo žijeme. Bez cieľa sa cesta stáva zbytočnou. Ako spieva Harrison „ak nevieš kam ideš, každá cesta ťa tam dovedie“. A mnohé cesty bývajú spojené s mimoriadnym utrpením.

Na rozdiel od Harariho, si myslím, že nie je možné odňať zmysel od utrpenia. Nie sú to dve samostatné kategórie. Sú to spojené nádoby. Utrpenie vyžaduje zmysel. Nedá sa bojovať s utrpením, nedá sa utrpenie prežiť, ak neexistuje zmysel existencie.

Nuž a utrpenie je drsný, desivý, bezcitný fakt napĺňajúci existenciu každej živej bytosti. Je to základný fakt prírody, toho chladného vesmíru. Problém je, že s nárastom intelektu rastie aj množstvo osobne prežívaného utrpenia. Isto sa dá súhlasiť s predpokladom, že vírus alebo baktéria nie sú schopné trpieť rovnako ako ryba alebo pes. Nuž a človek trpí najviac. Pretože vie. Je schopný vďaka abstraktnému uvažovaniu nielen sa pýtať prečo trpí, ale aj trpieť dopredu (aj spätne keď už na to príde). Vedomie v forme ako ho majú ľudia zvyšuje pocit osobného utrpenia veľmi výrazne. Preto symbolika „zahryznutia do jablka poznania“ vedúca k vyhnaniu z raja, tak pekne popisuje prerod z dominantného automatizmu životnej existencie (ako majú zvieratá) do pekla utrpenia, smrti a strádania spojeného s nadobudnutím vedomia. Vedomie nás vyhnalo z raja nevedomia (nevedomého prežívania utrpenia). Niežeby zvieratá netrpeli, trpia, ale ich utrpenie je menšie ako ľudské. Lebo nemajú schopnosť vzhliadnuť do tmy, chladu, bezmocnosti tak ako to dokáže len človek.

Čo teda bráni človeku s popisovaným utrpením ukončiť svoju existenciu? V prvom rade evolučné mechanizmy sebazáchovy. Sme naprogramovaní žiť, zachovávať svoj život a šíriť ho ďalej. Lebo zmysel života je len v tom. Prežiť a šíriť sa. Tak sa dostávame do konfliktu, prečo trpieť, dokonca prečo toto utrpenie posúvať ďalšej generácii? Prečo nerezignovať na biologickú evolučnú potrebu a jednoducho nespáchať kolektívnu samovraždu? Dokonca sa možno oháňať skoro aj „kvázi humánnym“ tvrdením, že ak ukončím svoj život pred splodením potomstva, tak „chránim“ aj to potomstvo. A prečo byť sebec, prečo rovno neskončiť existenciu všetkého živého naraz a zabrániť tak utrpeniu, raz a navždy, napríklad atómovou apokalypsou?

Nuž lebo to nie je také jednoduché. Ľahko o tom hovoriť, písať, ale omnoho ťažšie je to uskutočniť sám na sebe. Jednak je mechanizmus požiadavky prežiť tak hlboko votkaný vo všetko naše bytostné prežívanie, v každú našu bunku, že je to jeden z najsilnejších pudov, ktoré máme. A potom je tu tá otázka „a čo ak predsa?“. Čo ak existuje zmysel, len my ho nevidíme?

A samozrejme, je chrapúnsky vystatovačné si myslieť, že sme dosiahli stupeň, v ktorom vieme zlikvidovať život ako taký.

Máme obmedzené vedomosti a istota je tá vec, ktorá nám chýba (a po ktorej tak prahneme). Nevieme. Len dúfame, že postupne budeme vedieť viac. Koniec je hrozný, lebo predstavuje nielen koniec súčasnosti (a stratu zmyslu minulých utrpení), ale aj všetkých budúcich potencionalít. A to je desivé. A vstávajú nám všetky chlpy pri tejto myšlienke.

Desivá je táto idea aj preto, že ak by spoločnosť akceptovala jej pravdu, znamenalo by to koniec, rozvrat tejto spoločnosti. Žiadna spoločnosť, žiaden človek nemôže existovať bez zmyslu. Bez cieľa, ktorý je vhodné a potrebné nasledovať. Ak neexistuje zmysel, neexistuje ani potreba akejkoľvek aktivity.

Ak neexistuje zmysel, nemá zmysel ani znižovať utrpenie. Nemá zmysel nič.

Preto je existencia zmyslu úplne základnou otázkou našej existencie. Šťastný človek má pocit zmyslu svojho žitia. Šťastná spoločnosť je zložená z ľudí, ktorých zmysel existencie presahuje uspokojenie potrieb vlastného ja.

Nuž teda napriek zrejme pravde, ktorú Harari popisuje ( a zdieľam s ním tento pohľad na základný „zmysel vesmíru“) utrpenie je reálne. Veľmi osobne reálne. A aj keď viem, že nezmyselnosť a bezcennosť existencie z vesmírneho hľadiska je fakt, neuberá to bolesti, ktorú človek cíti (čo je evolučný mechanizmus), nielen keď trpí sám, ale aj keď vidí cudzie utrpenie. A pokladám za osobný morálny imperatív a istom zmysle dôvod naplnenia mojej vlastnej existencie zmiernenie utrpenia a bolesti svojich blízkych (čiže každého).  Lebo nie každý našťastie vidí prázdnotu a temnotu, za to bolesť z utrpenia je veľmi blízka a osobná. A ak sa dá zmierniť, pomôcť, bez ohľadu odkiaľ ideme a kam smerujeme a sme odkázaní na „milosrdnosť“ náhody, je tak trochu povinnosťou urobiť v čase, ktorý nám náhodná fluktuácia poskytla všetko preto, aby sme ho využili pre dobro. Je to totiž omnoho subjektívne napĺňajúce ako prejsť do šialenstva bezcennosti, nezmyselnosti a bezmocnosti. Lebo inak je naše osobné utrpenie neznesiteľné. A nikto nemá rád intimitu vlastného utrpenia.

A stále ostáva otvorená otázka, čo ak ten vesmír predsa len zmysel má? Možno je naša existencia (nech už to znie akokoľvek narcisticky) cestou naplnenia tohto zmyslu.

Môžeme pochybovať, ale nevieme povedať s istotou, že to tak nie je.

Dôvera ako ekonomický mechanizmus

Harari peniaze vyzdvihuje ako prejav spoločenskej dôvery. V podstate prirovnáva hodnotu peňazí k veľkosti dôvery, ktoré do nich spoločnosť vkladá. Určite má pravdu. Len nie všetku. Peniaze sú vyjadrením abstrakcie hodnoty. Reálnosť hodnôt (napr. jedla, surovín atď) nie je založená na dôvere. Je faktom.

Druhá vec, čo ma napadá je, že ako málo sa zamýšľame nad potrebou dôvery pre funkčnosť spoločnosti. Dôvera v iných je základným predpokladom fungovania spoločnosti. Nielen v otázke peňazí. Čím komplikovanejšia spoločnosť je, čím viac sa rozdrobuje špecializácia jednotlivých zložiek, ktoré potrebuje na prežitie, čím viac sme závislí od konania ostatných ľudí, tým viac je dôvera dôležitejšia. Je nesmierne skľučujúce si uvedomiť, že náš život, život našich blízkych závisí v každom momente od konania iných členov spoločnosti (ľudstva). Nič iné nám neostáva ako dôverovať, že tí „ostatní“ konajú v tom najlepšom úmysle a v plnej miere svojej profesionality. To, že píšem tieto riadky v teple, svetle a bezpečí vlastného domu nie je (len) moja zásluha. Je to závislé na veľmi dlhom zozname osôb, ktoré nepoznám, v živote ich neuvidím. Ako veľmi môžem veriť, že robia svoju prácu tak, aby som tu mohol sedieť a písať pseudofilozofické texty? Môžem, lebo:

1. a) moja skúsenosť je že veci doteraz fungujú a teda, že títo neznámi hrdinovia (lebo sú to hrdinovia, keďže svojim spôsobom tak „marvelovsky“ z diaľky chránia môj život) robia to čo majú tak ako majú
2. b) zdieľame jednotný systém vnímania – kultúru – toho čo pre nás predstavuje nielen zmysel existencie, ale aj spôsoby jeho napĺňania.

Ak stratím dôveru v konanie týchto osôb, napríklad, že viem, že zdieľajú radikálne odlišné chápanie úplne základných axiómov spoločnej existencie alebo sa dokonca o tom presvedčím, tak mi nevychádza iné ako „skolabovať“ do izolácie napĺňania svojich potrieb samostatne. To je vo veľkej miere idea tzv. preperov. Nebyť odkázaný na iných. Po istú hranicu je to dokonca aj vhodné. Ale len po istú hranicu. Nemožno mať komfort komplexnej spoločnosti a zároveň komfort rezignovať na spoločné hodnoty, ktoré spoločnosť charakterizujú. Neúspech spoločenstiev nie je definovaný ani tak zákonmi, ako schopnosťou dosiahnuť spoločnú kultúrnu dohodu o základných pravidlách. Ak rezignujeme na tieto základné pravidlá, spoločnosť sa ocitne v chaose. Stratí sa dôvera v existenciu „spoločného dobra“ ako transcendentálneho mechanizmu spájajúceho neznáme indíviduá. To povedie k morálnej a následne ekonomickej devastácii a obrovského nárastu utrpenia všetkých.

Preto definovať spoločný zmysel existencie a vzájomná dôvera je taká potrebná. Lebo človek nie je ostrov a nevie sám existovať, potrebujeme ostatných, tak ako oni potrebujú nás. A potrebujeme ich takých, aby sme im mohli veriť. A my musíme konať tak, aby nám aj oni veriť mohli. Je to na osobnej zodpovednosti každého. Tam začínajú (ne)úspechy každej spoločnosti.