Tento týždeň The New York Times zverejnil dlhý zoznam nedostatkov Národnej zdravotnej služby Spojeného kráľovstva (ďalej NZS). NZS, ktorá bola dlho oceňovaná ako korunovačný klenot ľavicovej vládnej politiky, je sužovaná obrovskými nedostatkami zdrojov, čo si vyžiadalo zaradenie medzi oblasti kritickej infraštruktúry a starostlivosti. V súčasnosti občania čakajú na sanitky až dvanásť hodín. „Experti hovoria o takmer krízovej situácii, ako aj o možnom zrušení dohody medzi Britmi a ich Národnou zdravotnou službou,“ uviedli Times , „že vláda bude poskytovať zodpovedné a efektívne služby zdravotnej starostlivosti, väčšinou bezplatné, pre všetky príjmové skupiny obyvateľov.“
Môže existovať len jedno ospravedlnenie pre takéto zlyhanie služieb v prospech vašich občanov: zdanie / pocit rovnosti. Toto je v skutočnosti jasné volanie ľavice: že ľudia obetujú osobný blahobyt a prosperitu v prospech kultu rovnomerného rozdelenia zdrojov. Klaus Schwab, šéf Svetového ekonomického fóra to hovorí vo svojej knihe The Great Narrative: mali by sme upustiť od ekonomických ukazovateľov, ako je hrubý domáci produkt (HDP), v prospech „toho, na čom najviac záleží: klimatických opatrení, udržateľnosti, inkluzívnosti, globálnej spolupráce, zdravia a blahobytu“. V skutočnosti, hovorí Schwab, „môžeme dokonca zistiť, že s takýmto nastavením môžeme žiť celkom šťastný život!“ Konečným cieľom bude ukončenie „nerovnosti a nespravodlivosti, pričom tento cieľ má byť podporený“ zakotvením „všeobecného poskytovania sociálnej pomoci“, čo si bude vyžadovať, aby vlády „prepísali niektoré pravidlá hry a trvalo posilnili svoje úlohy“.
Komentátor New York Times Jamelle Bouie hovorí to isté, keď argumentuje v prospech vládneho znárodnenia všetkého bohatstva a následného prerozdelenia tohto bohatstva na základe počtu obyvateľov. To by znamenalo úplné pretrhnutie vlastníckych práv – a to by zase znamenalo koniec inovácií, pretože spoločnosti, ktoré sa zrieknu vlastníckych práv a zisku, upadnú do stagnácie a následného ekonomického kolapsu. Ale aspoň dosiahneme Bouieho cieľ: rovnosť!
Členovia politickej ľavice neustále žiadajú občanov, aby skrátka úplne zmenili svoj pohľad na blahobyt. Jerusalem Demsas, ktorý píše v The Atlantic , vyzýva Američanov, aby prehodnotili, či sa oplatí vlastniť dom, pričom vysvetľuje, že „tlačenie čoraz väčšieho počtu ľudí do vlastníctva domu v skutočnosti podkopáva našu schopnosť zlepšiť príjmy z bývania pre všetkých“. Namiesto toho, aby sa všetci usilovali o kúpu domov, Demsas požaduje „verejné investície do kvality nájomného bývania“, ako aj vládne „postupy pre stabilizáciu nájomného“. Nič z toho nikomu neuľahčí vlastníctvo domu, no vďaka tomu budú všetci rovnejší v ich vládou sponzorovanom prenájme.
Celá ekonomická agenda prezidenta Joea Bidena je postavená na myšlienke ekonomickej priemernosti zakorenenej v samozvanej vyššej spravodlivosti. Paul Waldman z The Washington Post tento týždeň uviedol, že Biden spustil „revolúciu hospodárskej politiky“ zakorenenú v boji proti „nerovnosti“. To by si vyžadovalo „aktívnejšie vládne intervencie do ekonomiky“.
A všetci sa naučíme milovať takéto intervencie, pretože sa budú konať v mene vyššej hodnoty: rovnosti. Nie rovnosť práv, ale rovnosť výsledku; nie rovnosť hodnoty, ale rovnosť zdrojov. Problémom tejto filozofie je, že odstraňuje stimuly pre všetko, čo vytvára náš blahobyt: prácu, kreativitu, šetrnosť, zodpovednosť. A odstránenie týchto stimulov znamená viac trápenia pre všetkých.
