Poznanie vymedzuje hranicu medzi známym a neznámym. Ako sa rozširuje „mapa“ znalostí, tak sa posúva aj hranica neznámeho. Neznámo obsahuje tajomno, transcendentálne tajomno, sídlo nadprirodzena. Z kríkov a stromov, cez kopce a hory, sídlo bohov sa nakoniec muselo posunúť mimo planétu. Potom sme pozreli hore a zistili sme, že Zem nie je „osamotené“ teleso, centrum všehomíru, ale je maličké zrnko, plávajúce v nedohľadne galaxie, aj to mimo centra. A galaxia je len jedna z triliónov iných (čo je relatívne čerstvé – ani nie 90 ročná vedomosť). Skok v poznaní ľudstva viedol k ráznemu presunu sídla boha „za humnami“ do nekonečnosti vesmíru. 

Keďže sme boha nenašli v teleskope, tak sme si povedali, nevidíme ho, tak nie je. 

Je to do istej miery prirodzená reakcia – sklamanie. Veď už sme ho mali mať „na dosah“. 

Moderná veda vyrašila z náboženskej predstavy, že boh určil pravidlá a že pravidlá možno odhaliť. A cez poznanie pravidiel možno spoznať boha, privinúť sa k nemu. Viera v poznateľnosť sveta je základom vedy. Keby nebolo tejto viery, nebolo by ani vedy. Dnes vieme, že sa spoznať dá veľmi veľa, ale na začiatku cesty neexistoval žiaden dôkaz, že svet je spoznateľný. Naopak, prevládala idea, že základy sveta závisia od „nálady“, od rozhodnutí vyššej bytosti, ktorým porozumieť človek z princípu nemôže. Predpoklad existencie jasných a nemenných pravidiel (okrem istých rituálnych úkonov) bol skôr pochybný. Predpoklad, že boh aj sám seba (a svoju moc) ukotvil v týchto pravidlách bol priam heretický. Preto viera v poznateľnosť sveta bola skôr sektárska a bola živená iba pevnou vierou v existenciu dobroty boha a existenciu božieho poriadku. 

A veľmi dobre to fungovalo až do prvej polovice 20. storočia. Objavom kvantovej mechaniky, náhodnosti kvantových javov, neurčitosti, dostala táto viera v poznateľnosť sveta veľký úder. Zrazu sa zdalo, že sme narazili na hranicu, ktorú nebudeme môcť prekonať a spoznateľnosť sveta je v koncoch.

Preto aj mnohí vedci, aj keď už nie na základe viery v boha, len veľmi ťažko prijímali nové zistenia. Spolu s kozmológiou, kvantová mechanika definitívne pochovala o.i. aj ideu nemennej večnosti. 

Plus povzbudení mocou, ktorú poznanie dáva, sme uverili, že boh už je nielen nepotrebný, ale ani žiaduci. Zbytočne by nás totiž obmedzoval. Aroganciu ľudskej mysle dokazuje aj postoj fyzikov z konca 19. storočia. Odrádzali študentov od výberu štúdia fyziky, keďže „všetko čo sa dalo objaviť už bolo objavené a čaká ich len nuda a nekonečné opakovanie získaných vedomostí“. Nemožno nevidieť iróniu, keďže nasledujúca generácia „obsolentných študentov“ – géniov prelomových objavov začiatku 20. storočia ukázala, ako málo sme poznali svet.

Takže kde je priestor pre boha vo svetle dnešných vedomostí o svete?

Asi je potrebné rozmeniť ideu boha na jednotlivé časti.

Boh vo funkcii stvoriteľa, pôvodcu.

Boh vo funkcii rodiča, dohliadajúceho nad životom jedinca a trestajúc a odmeňujúc ho podľa potreby a zásluh.

Obe funkcie vnímame ako jednotu a predsalen jednotné nie sú. 

Boh ako stvoriteľ.

V prvom rade je boh entita gödelovského charakteru. Ako stvoriteľ je (mal by byť) nad množinou pravidiel a zákonov riadiacich svet. A nevyplýva, resp. je neodhaliteľný na základe množiny pravidiel. To je základný problém dôkazu alebo popretia jeho existencie. Znamená, že akýkoľvek rozsah poznania pravidiel systému nedokáže odhaliť niečo, čo systém presahuje, čo je „mimo“ systém. Je to rana idey prvých vedcov odhaliť boha pomocou poznania. Znamená to však, že akýkoľvek rozsah vedomostí o vnútorných pravidlách a zákonitostiach systému principiálne nie je a nebude negáciou božej existencie. 

Preto nespozorovanie boha v teleskope je síce sklamaním, ale nie popretím jeho možnej existencie.

Len posúva jeho „sídlo“ ďaleko v čase a priestore. 

Boh ako rodič.

Táto funkcia je pre človeka najdôležitejšia. Saturuje totiž veľmi intímne potreby a túžby človeka. Sme deti bez rodiča, niet preto divu, že ho hľadáme. Potrebujeme aj zmysel vlastnej existencie. Preto idea rodiča, ktorý nás stvoril a dal nám zmysel je taká prepotrebná. Lebo život je utrpenie a utrpenie bez zmyslu je neznesiteľné.

Takže predstava starostlivého rodiča (keďže zahŕňa aj matku aj otca) je mimoriadne dôležitá.

Možnosť 1. Boh nezasahujúci

Boh, ktorý je len stvoriteľom a viac sa nestará, je bolestná predstava. Niet totiž dôvodu, prečo by boh nemohol vytvoriť svet náhodou, napríklad ako vedľajší produkt vlastného skúmania svojho sveta. Možnosť, že ktosi niekde vytvoril lineárny urýchľovač častíc a spôsobil „big bang“, pričom ani netuší čo spôsobil a tak sa ani nestará, čo so vzniknutým svetom bude, je ťažko stráviteľná. A nemá ani moc ho ovplyvniť. Ktovie, možno sme (alebo budeme) my sami tvorcami nového vesmíru (#CERN) a nebudeme o tom ani tušiť.

Multiverzum – možnosť existencie nekonečného počtu vesmírov (predstavujúcich každú možnosť) neneguje existenciu boha stvoriteľa, ale predstavuje zásadnú (aj keď nie úplnú) ranu pre boha rodiča. 

Identická je idea „nekonečnosti“ vesmíru v čase a „vyskúšanie“ všetkých podmienok (napr. nastavenie hodnoty konštánt), s tým, že existuje nekonečne malá, ale nie nulová šanca na vznik vesmíru s podmienkami pre život. 

Antropomorfizmus – vesmír je preto taký, lebo žijeme, je pekný, ale v zásade je to narcistický obrat logického výroku – Žijeme, lebo je vesmír taký. 

Všetky možnosti hlboko zraňujú naplnenie potreby zmyslu.

Samozrejme neexistuje žiadny dôkaz, že jedna alebo druhá možnosť (multiverzum a nekonečne náhodný meniaci sa večný vesmír) vylučujú boha rodiča. Racionálne je však zrejmé, že je to veľmi nepravdepodobné.

Zaujímavá je možnosť existencie neľudskej inteligencie. Bude (náš) boh aj voči nim vystupovať v rovnakej úlohe? Technicky by mal a preto každá inteligentná (vedomá) bytosť by mala byť rovnakým „blížnym“ ako sused odvedľa.

Možnosť 2. Boh starostlivý, pomáhajúci

Keďže sme stvorení za nejakým účelom a teda naša existencia má zmysel, boh nás opatruje a pomáha nám cieľ existencie – zmysel – dosiahnuť. Robí tak vedome, cielene, nenáhodne.

Uf, ale ako to dať dohromady s našimi súčasnými znalosťami? Predsalen, predstava boha, ktorý v noci prichádza „ošetriť naše rany“ je akosi neuveriteľná. Predstava, že sa spúšťa dole komínom sťa Santa Claus je úsmevná a nehodná v súčasnosti „slušnej“ debaty.

Ale ako sa potom môže starať, ako môže zasahovať? Nuž, skúsme nasledovný myšlienkový experiment.

Boh ako tvorca zamýšľaného, veľmi citlivo a presne nastaveného systému pravidiel, je ozajstný macher vo fyzike (a perfektný matematik). A nielen to, má možnosť jednotlivé aspekty ovplyvňovať bez narušenia vlastných pravidiel, čiže fyzikálnych zákonov. Napríklad takým jemným posunom na kvantovej úrovni. Posunom pravdepodobnosti kolapsu vlny do želateľného výsledku.

Vieme rátať s malým počtom častíc, nedokážeme však vyrátať kolaps vlny u komplexných systémov. Je preto mysliteľné, že takýto boh jednoducho má moc manipulovať s kvantovými potencionalitami a ich pravdepodobnosťami. Zásahy môžu byť veľmi jemné, skoro nedetekovateľné na atómovej a prakticky nezistiteľné na komplexnej úrovni. Je to testovateľný predpoklad. Ak by sme vytvorili opakovateľné podmienky a vedeli merať komplexné zmeny vlny na makroskopickej úrovni, je možné, že by sme vedeli namerať odchýlky – čiže dôkaz božieho zásahu (zmeny pravdepodobnosti potenciality kolapsu vlny). Pravdepodobnosť nadobudnutia takýchto schopností je relatívne vzdialená (je to výpočetne skoro nepredstaviteľný úkon). Ale je to predstaviteľné teoreticky. 

Preto je ľahšie dokázať existenciu boha, ako ju poprieť. Na jej popretie nemáme ani len teoretické modely.

Záver:

Je viera v boha nevedecká? Existencia boha je vedecky čiastočne skúmateľná – božie zásahy a čiastočne prakticky mimo možností – boh stvoriteľ.

Neexistuje jediný dôkaz neexistencie boha (v jednom, aj druhom rozmere). Ani jeden model vesmíru nie je preukázaným faktom, ale pohybuje sa v rámci teoretických modelov. Momentálne nemáme dosť znalostí prikloniť sa na žiadnu uvedenú stranu. 

O prvej možnosti boha stvoriteľa sa asi nemá zmysel baviť vedecky racionálne a rovnako ako druhá funkcia (rodiča) je skôr osobným rozhodnutím, preferenciou, než jednoznačne vedecky preukázaným faktom.

Takže kto sa rozhodne pre milosrdnosť pocitu zmyslu vlastnej existencie, transcendentálnosti dobra, má rovnaký nárok, ako človek odmietajúci akýkoľvek zmysel a preferujúci nihilizmus náhodnosti. 

Len je potrebné uznať, že predstava boha ako starého deduška šťuchajúceho z obláčiku paličkou hriešnikov je asi hlboko omylná. Alebo mimoriadne zjednodušujúca, až do hĺbky pochabosti.