Úvod
Hlboká kríza významu v súčasnosti trápi, destabilizuje a demoralizuje zvrchovaných občanov Západu, ako aj sociálne inštitúcie, od ktorých sme závislí. Táto kríza sa čoraz viac rozširuje na zvyšok ľudí vo svete, vyvoláva zmätok a zasieva nedôveru. Namiesto pokojnej, dobrovoľnej spolupráce a súťaženia, ktoré by u nás mohli vládnuť a zjednotiť nás, kríza významu vytvára kontraproduktívne nezhody.
Táto kríza je v prvom rade dôsledkom ničivých pochybností ľahkomyseľne zasiatych na tému významu a dôležitosti princípov hodnoty, cieľa a konania, ktoré nás doteraz inšpirovali, viedli a stabilizovali.
Na druhom mieste je dnešná kríza dôsledkom historicky bezprecedentného uvedomenia si našej nevedomosti o základnom zdroji, povahe a podstate týchto princípov a z toho vyplývajúcej našej neschopnosti formulovať a komunikovať jasné opodstatnenie ich existencie.
Kríza významu je v treťom rade dôsledkom trúfalého, predčasného a samoúčelného naliehania, vyplývajúceho z pochybností a nevedomosti, že nič iné ako vôľa k moci – ochota a túžba dominovať a vykorisťovať – motivuje všetky naše osobné vnemy a aktivity a umožňuje tak vznik a fungovanie všetkých sociálnych inštitúcií.
Táto kríza je napokon uplatnením frustrácie a odporu, ktoré nevyhnutne vznikajú, keď sa pochybnosti, nevedomosť a intelektuálna pýcha spoja, aby démonizovali, rozdeľovali a vykorisťovali. Čiže trvanie na nemožnej a jednoznačnej pojmovej istote; a požadovanie uznania falošnej a nezaslúženej morálnej cnosti.
Kríza sa prejavuje v bitkách vyzdvihujúcich novodobé modly. Bitky malicherné aj strašné zároveň, a ktoré v súčasnosti rozdeľujú náš svet – v sporoch o identitu, ktoré vedú na scestie a spôsobujú beznádej v témach ako: v podnecovaní nedôvery medzi mužmi a ženami, v trvaní na tom, že nedôvera musí rozdeľovať čiernu, hnedú a bielu; v podrobení vzdelávania, ktoré by malo osvietiť k ideológiám, ktoré sú predmetom aktuálneho záujmu; v kolobehu vzájomného obviňovania, ohrozujúce dôveru, od ktorej nevyhnutne závisí mier a prosperita; a v panickej, protiľudskej, apokalyptickej predpovedi, ktorá podlamuje ducha našich synov a dcér.
Čo môžu v takýchto časoch ponúknuť tí, ktorí sa pokúšajú dodržiavať a prejavovať odvážnu vieru v tradičné hodnoty našej minulosti? Nie bezmyšlienkovité a inštrumentálne odvolávanie sa na cynizmus a zatrpknutosť, spojené s trvaním na tom, že naše sociálne a politické inštitúcie sú zásadne nespoľahlivé, skorumpované a nedôveryhodné. Nie tvrdé a odsudzujúce nabádanie alebo požadovanie prijať a dodržiavať morálny kódex, ktorý je význačný len svojou pochmúrnosťou, sterilitou a tendenciou zakazovať a zatracovať. Namiesto tohto sebavedome a otvorene odovzdávať opustené večné pravdy všetkým tým, ktorí v súčasnosti blúdia, majú smäd a hlad v dôsledku ich absencie.
Aké sú tie mimoriadne dôležité hodnoty pre konzervatívne bytie, volajúce po znovuobjavení, prehodnotení a diskusii? Zoznam kľúčových hodnôt môže zahŕňať pokoru, slobodu, autonómiu (samostatnosť), pravdu, slobodu konania, identitu, zásluhy, zodpovednosť, tradíciu, spoločenstvo, správcovstvo, spravodlivosť a jednotu. K tomuto zoznamu možno vhodne pripojiť súbor faktov o skutočnej povahe a zdroji absolútneho nedostatku, nevyhnutnosti ekonomickej nerovnosti, či praktické ukážky kompetencie jednotlivca, na ktorej závisí naša psychologická integrita a spoločenská zmluva.
Pokora
Pokora je opakom pýchy, autoritárskej arogancie, ktorá lipne na disponovaní komplexnými a konečnými zručnosťami a znalosťami. Uctievať pokoru znamená prijať nedostatočnosť súčasných domnienok; venovať sa aj takým oblastiam, ktoré nám ešte nie sú známe; počúvať, vážiť si a snažiť sa skutočne porozumieť názorom druhých; snažiť sa získať ďalšie vedomosti; a presviedčať a pozývať namiesto naliehania a nátlaku. Pokora je teda základným predpokladom učenia; pre oživenie, zmysluplné zapojenie, ktoré učenie vytvára; a na udržiavanie a obnovu toho, čo už bolo riadne naučené, zavedené a univerzálne cenené.
Sloboda
Sloboda nie je cenná preto, že umožňuje uplatňovanie hedonizmu, ktorý bezohľadne obetuje budúcnosť a komunitu úzko konceptualizovanej súčasnosti a impulzívnym potrebám a želaniam jednotlivca. Sloboda je cenná, pretože umožňuje všetkým slobodným a jedinečným ľuďom čo najlepšie čeliť tomu, čo nám budúcnosť prinesie; zapojiť sa do dobrovoľných, produktívnych recipročných interakcií, umožňujúcich mierový, udržateľný spoločenský život; hovoriť pravdu; a prijať zodpovednosť za svoje občianstvo a snažiť sa o etické správanie. Sloboda umožňuje ľuďom myslieť autenticky a bez svojvoľných obmedzení, súkromne aj verejne. Sloboda umožňuje ľuďom využiť tieto ich myšlienky na predstavenie si rozmanitých súborov možností; samostatne a spoločne ich posudzovať, kritizovať, prioritizovať a vylepšovať; a vybrať si z tých rôznorodých kritizovaných a vylepšených možností tú najhodnotnejšiu a najpresvedčivejšiu cestu vpred.
Samostatnosť
Rôzne nepredvídateľné problémy, ktoré nás vytrvalo trápia a zároveň ponúkajú nové príležitosti, možno riešiť tiež vytrvalým poskytovaním rovnako nepredvídateľných a variabilných riešení. Takéto opatrenie sa najlepšie zabezpečí oceňovaním a podporovaním rozvoja čo najširšieho spektra výrobných činností a podnikov, z ktorých možno odvodiť najvhodnejšie riešenia. Samostatní občania môžu individuálne rozdiely ich temperamentu, skúseností a zručností pretaviť do adaptácie ako takej. Ľudia a inštitúcie majú slobodu voľby v reakciách na špecifické požiadavky vyplývajúce z ich rôznych geografických umiestnení. Z tohto súboru možností môžu všetci jednotlivci slobodne komunikovať a hodnotiť riešenia, ktoré sú najvhodnejšie a najefektívnejšie prispôsobené ich aktuálnym situáciám a problémom. Široká distribúcia osobitných miestnych aktivít umožňuje vytvorenie pružných, rozsiahlych, jednotných systémov, odolných voči rýchlemu a nebezpečnému šíreniu akéhokoľvek nepredvídateľného problému, primerane schopných reagovať včasným a konkrétnym riešením. Princíp samostatnosti teda umožňuje funkčné zabezpečenie vo vzťahu k životným potrebám a luxusu; maximalizuje možnosti výberu typu a realizácie zabezpečenia; ako aj rozmanité príležitosti na zmysluplné, trvalé zapojenie sa do dobrovoľného, produktívneho a udržateľného súkromného a sociálneho úsilia, ktoré najlepšie produkuje blahobyt. Voľné trhy najlepšie spĺňajú potrebu samostatnosti, miestnej aktivity a širokej distribúcie. Ich nadradenosť voči všetkým ostatným známym a pravdepodobným možným systémom, by mala byť prirodzene uznaná a podporovaná tými, ktorí sú oddaní normatívnym hodnotám Západu. Žiadne iné systémy neumožňujú, aby sa kľúčové, či operatívne rozhodnutia o tom, čo má v súčasnosti hodnotu, robili nenútenou voľbou a dobrovoľným úsilím čo najväčšieho počtu ľudí. Žiadne iné systémy neumožňujú výber a zozbieranie obrovského množstva rôznorodých a špecifických myšlienok a rozhodnutí, ktoré predstavuje táto slobodná voľba a dobrovoľné úsilie. Žiaden iný systém preto nefunguje (alebo pravdepodobne nemôže fungovať) takým spôsobom, ktorý by umožnil plynulé prispôsobovanie sa nepredvídateľnej budúcnosti – možnej, aj želanej.
Pravda
Budúcnosť sa vskutku líši od minulosti a to dosť nepredvídateľne. V dôsledku toho sa pred nami hromadí nepretržitý rad zložitých a neočakávaných problémov, ktoré si vyžadujú riešenia. Rôznorodé, úprimné a slobodne vymieňané myšlienky týkajúce sa týchto problémov sú vždy predpokladom nájdenia riešenia, ako aj jeho šírenia. Existuje mnoho spôsobov, ako nazerať na svet, a súčasne je nevyhnutné naše spôsoby nazerania na svet obohacovať o rôzne iné perspektívy. Vždy platí, že disciplinované úsilie pôsobiace jedným smerom posilňuje a zjednocuje, že za účelom zjednotenia rôznorodých občanov je nevyhnutné a žiaduce naše vlastné etické správanie, a že samotná pravda sa nikdy nedá nájsť vo vybranom súbore faktov alebo poznatkov. Ozajstné úsilie ísť (eticky) vpred, je stelesnením pravdy, a teda tým najviac platným prejavom pravdy samotnej. Rovnako aj snaha posúvať seba a ostatných prostredníctvom diskusií a výmeny názorov. Ochota povzniesť sa nad rozdiely medzi rasou, pohlavím, ekonomickou triedou a politickou príslušnosťou je tiež stelesnením pravdy. Pravda je proces, nie stav. Je potrebné aktívne hľadanie pravdy, čo predstavuje jedinú skutočnú protilátku proti korozívnemu nihilizmu, ospravedlňujúcemu klam, beznádej, cynizmus a zbavenie sa zodpovednosti. Najzákladnejšie slobody, od ktorých závisia čestné štáty a politiky – predovšetkým sloboda prejavu a myslenia – neexistujú pre impulzívne uspokojenie chvíľkových pôžitkov, ale preto, aby pravda mohla nájsť svoju pôdu pre život.
Agenda
Trvaním na tom, že sme všetci riadne identifikovaní na úrovni skupiny – či už podľa sexuálnej preferencie, rasy, pohlavia, politického presvedčenia alebo etnickej príslušnosti – poskytuje konzervatívcom (proti)príležitosť znovu zaviesť a posilniť základnú predstavu a princíp suverenity jednotlivca, čo pripisuje každému človeku schopnosť rozvíjať sa a napredovať čeliac neistote, zlomyseľnosti a nepriazni osudu. Ľudia s náboženskými západnými názormi môžu tiež oponovať demoralizujúcim predstavám o nevyhnutnej skazenosti všetkej ľudskej činnosti a jej predpokladaného základu v útlaku a nátlaku s vedomím, že základnou zložkou našej dobrovoľnej spolupráce, sociálnej interakcie a celkovo našej dobrej vôle, je túžba po napredovaní. Úsilie, ktoré prekoná núdzu a biedu, túžba po dobrodružstve vedúca k dôstojnosti, túžba oženiť sa, túžba mať rodinu, ochota prevziať zodpovednosť: to všetko je skutočne a úprimne obdivuhodné a hodné uznania a odmeny. Vymenované oblasti tvoria základ každého stabilného a žiaduceho stavu, psychologického aj sociálneho, so súvisiacimi dobrovoľne vykonávanými povinnosťami, ako aj s náležite zarobenými a rozdelenými odmenami. Toto všetko je navyše najspoľahlivejším základom akejkoľvek skutočnej udržateľnosti.
Identita / naša totožnosť
Kultivovaná a prispôsobivá identita nie je v žiadnom prípade stanovená našimi subjektívnymi pocitmi a subjektívnym vnímaním. Naša identita je výsledkom neustálej a opakovanej komunikácie, spolupráce a súťaženia medzi rodičmi a deťmi, manželmi a manželkami, priateľmi, kolegami, podriadenými, nadriadenými a naším súčasným a budúcim ja. Identita človeka je preto – a musí zostať – starostlivo a spravodlivo stanovenou dohodou medzi jednotlivcom a spoločnosťou (na každej úrovni spoločnosti). Konzervatívci tak môžu ponúknuť aktualizovanú koncepciu suverénneho občianstva ako najvýznamnejšiu a zmysluplnú formu identity: suverénne občianstvo, vďaka ktorému si každý človek môže vážiť sám seba, je spoľahlivým partnerom v manželstve, starostlivým, uvážlivým a vyberavým rodičom, dôveryhodným a kompetentným partnerom v podnikaní, aktívnym účastníkom miestnych občianskych aktivít a informovaný, osvietený a etický politický aktér a volič. Toto všetko je založené na identifikovaní a formulovaní potreby zmeny západného štýlu rozmýšľania, preč od pôžitkárskeho postoja a práva na všetko smerom ku konštruktívnym odmenám súvisiacich s obetovaním sa, povinnosťou, zodpovednosťou a reciprocitou.
Zásluha
Jednotliví ľudia sa dosť líšia vo svojom snažení. Za väčšinu produkcie a pokroku zodpovedá malý počet vysoko produktívnych ľudí. Vzniká tak priamy vzťah medzi uznaním a presadzovaním excelentnosti a schopnosťou spoločností zmierniť absolútnu núdzu; vytvárať a šíriť kreatívne riešenia nových a neočakávaných problémov; poskytnúť príležitosť na individuálny a spoločenský rozkvet a napredovanie; a spravodlivo a efektívne odmeňovať tých, ktorí sa snažia byť produktívni, úspešní a nápomocní. Úzke kauzálne spojenie medzi zásluhou a následkom znamená, že čistú zásluhu možno objektívne definovať ako schopnosť vykonávať prácu a budovať sociálne siete spojené s cieľmi, ktoré oceňuje slobodná voľba aktérov v slobodných prostrediach priateľstva, komunitného združovania, spotrebiteľského výberu, pracovných príležitostí a politických rozhodnutí. Takáto zásluha je správna a platná a musí zostať základným princípom, ktorým sa riadi výber, umiestnenie a postup v našich spoločenských inštitúciách.
Zodpovednosť
Na prežitie životných ťažkostí potrebujeme mať nejaký cieľ. Každý človek potrebuje niečo, čo má skutočnú hodnotu, aby sa postavil proti úzkosti, frustrácii, sklamaniu, smútku a bolesti z našej smrteľnej existencie. Toto nemožno hľadať v cynizme, ktorý príliš ľahko nahrádza počiatočnú naivitu, alebo v krátkozrakom, úzkom a reaktívnom hedonizme, ale v nadväzovaní a vytváraní stabilných, spoľahlivých, pravdivých a produktívnych intímnych vzťahov, priateľstiev, občianskych väzieb, politických povinností, filozofických záväzkov a náboženských zvykov. Pri absencii štruktúry a smerovania, ktoré vytvárajú takéto väzby a aktivity, sa životné ťažkosti (tragédia nášho bytia) stávajú neúmerne rozsiahle. Jednotlivci vystavení utrpeniu bez orientácie pre zmysel a zodpovednosť sa stávajú cynickými, nestabilnými, beznádejnými, a potom sú odcudzení — rozhorčení, pomstychtiví a nebezpeční. Konzervatívci môžu ponúknuť osobnú zodpovednosť, angažované sociálne väzby manželstva, rodiny a zamestnania a skutočnú občiansku angažovanosť ako riadne a spoľahlivé protilátky proti nihilizmu cynizmu, pokušeniu krátkodobých pôžitkov a demoralizujúcim dôsledkom bezvernej beznádeje. Zástanci týchto myšlienok nám všetkým môžu pripomenúť tú obeť – ochotu predísť uspokojeniu bezprostredného okamihu; ochotu zapojiť sa do náročnej snahy v súčasnosti – vybudovať niečo, čo stojí za to do budúcnosti; morálnu povinnosť obstáť v skúškach bezprostredných nedorozumení a konfliktov, zabezpečenie trvalého mieru – všetko chvályhodné a potrebné aktivity. Cez náš pocit viny takto vieme definovať cestu nápravy, ako aj zodpovedne pracovať s vedomím, že talentovaní ľudia sú v populáci rozmiestnení nerovnomerne a z toho vyplývajúce výhody nie sú určené pre všetkých.
Komunita
Západ právom zdôraznil hodnotu jednotlivca, pričom vychádzal z tradícií odvodených z Ríma, Atén a Jeruzalema. Obdivuhodne liberálny západ správne a užitočne formuloval doktrínu individuálnych práv, založenú na prirodzenom práve, a to viedlo k ére slobody, ktorá nemá obdobu vo svojej produktivite, štedrosti a univerzálnosti. Najvyšší ideál, ku ktorému môže jednotlivec ašpirovať, však nemôže byť založený na atomistickom individualizme, ani nemôže byť založený na predpoklade, že najvyšší prejav ľudského úsilia je podobný izolovanej sebarealizácii. Konzervatívci môžu právom trvať na tom, že najvyšší musí slúžiť najnižšiemu; môžeme správne pozorovať, že zdravý rozum nachádzame vo vzťahu ku komunite. Konzervatívci si môžu všimnúť, že samotný zdravý rozum, osobný aj spoločenský, je niečo, o čom sa neustále a nevyhnutne vyjednáva; že pri absencii optimálne fungujúceho sociálneho prostredia jednoducho nemôže existovať šťastie alebo dokonca jeho hľadanie na individuálnej úrovni. Čisto individuálny étos je plytký, neudržateľný, nehodný a krehký (čo spravíme, keď sa naše šťastie vytratí?). Čisto individuálny étos nedokáže poskytnúť spôsob, kľúčový pre našu snahu napredovať. Ani integritu potrebnú na to, aby sme odolali pokušeniu, či protijed na nebezpečnú a narcistickú expanziu ega a domýšľavosti, alebo hranice lásky, ktoré nás podporujú cez súženie, skúšky a tragédie.
Správcovstvo
Tí, ktorí presadzujú konzervatívny étos, môžu ponúknuť zodpovedné správcovstvo ako vhodnú odpoveď na potrebu zachovania harmónie v našom vzťahu s prírodným svetom, od ktorého v konečnom dôsledku závisí náš život. Ide o rozšírenie správnej odpovede (v súlade s cirkevnými predpismi) na poklady historickej minulosti: to, čo je cenné, by sa malo uznávať, oceňovať, udržiavať, strážiť a odovzdávať ďalej generačným reťazcom. Rozsah ľudských aktivít sa v posledných desaťročiach rozšíril do takej miery, že z nich robí skutočnú planetárnu silu. To predstavuje ako nebezpečenstvá, tak aj jedinečné príležitosti. Panické apokalyptické myslenie vo vzťahu k prvému uvedenému demoralizuje, vyvoláva bezstarostnú a samoúčelnú démonizáciu, a ospravedlňuje impulzívnu, neopatrnú a reaktívnu globálnu reakciu, ktorá môže ľahko vyvolať nepredvídateľné problémy rovnakého, alebo aj väčšieho rozsahu, ako pôvodný problém. Premýšľaví správcovia prírodného sveta, riadení doktrínami, ktoré sú vlastné západnej cirkvi, môžu rozpoznať špecifiká problémov vzťahov medzi našou priemyselnou kultúrou a prírodným svetom; môžu s istotou konštatovať, že ľudská vynaliezavosť, ktorá sa najúčinnejšie prejavuje v slobodných spoločnostiach, donekonečna a stále efektívnejšie môže pokračovať v odstraňovaní chudoby a napravovaní nadmernej nerovnosti; môžu mladým ľuďom odovzdať predovšetkým posolstvo, že ľudia viery, odvahy a dobrej vôle dokážu zvládnuť skutočné problémy ktorým čelíme, a urobiť budúcnosť nie apokalypsou, ale večne úrodnou a hojnou záhradou, v ktorej môžeme všetci existovať a starať sa o jej rozvoj.
Spravodlivosť
Každý jednotlivec, ktorý sa snaží napredovať optimálnym a spoločensky prospešným spôsobom, si zaslúži, aby mu boli priznané výhody spojené s dôsledkami tohto úsilia. Jedná sa o rozumné a dômyselné uznanie, odmeňovanie a posilnenie produktívnych a ušľachtilých schopností. Je to spravodlivosť, ktorá podporuje a udržiava produktívnu štedrosť na individuálnej a sociálnej úrovni. Je to spravodlivosť, ktorá rozlišuje snahy a výroky minulosti a súčasnosti. Je to spravodlivosť, ktorá bola v minulosti a musí byť aj v budúcnosti nenahraditeľným, nevyhnutným a nápravným doplnkom toho, čo by bol inak neopatrný, príliš odpúšťajúci a infantilizujúci univerzálny súcit, ktorý sa príliš ľahko maskuje a vyžaduje uznanie ako morálnu cnosť samotnú. Konzervatívci môžu právom trvať na tom, že práve skutočná a komplexná spravodlivosť, založená na nenahraditeľných tradíciách našich predkov, bola a musí byť aj naďalej dostupná a rovnako uplatňovaná pre všetkých občanov bez ohľadu na ich pôvod alebo okolnosti.
Tradícia
Konzervatívci musia s odvážnou vierou a dôverou vyhlásiť: Základné inštitúcie Západu sú pevné, filozofické a praktické. Myšlienka, že každý jednotlivec je si rovný pred zákonom a má duchovnú vnútornú hodnotu, je neoddeliteľne spojená s prezumpciou suverénneho občana, ako aj s tým súvisiacim trvaním, že stabilita štátu spočíva na starostlivom a pravdivom úsudku tohto občana. Čestný a neviazaný diskurz medzi mužmi a ženami dobrej vôle predstavuje večnú cestu k pravde, ktorá osviežuje a vykupuje. Parlamenty, kongresy a senáty sú v zásade dobré a funkčné, ale vyžadujú si múdru dôveru a aktívnu angažovanosť, ktorú by konzervatívci dobre stelesňovali a podporovali. Manželstvo (nie sexuálne uspokojenie) je tým najvhodnejším cieľom lásky. Deťom aj dospelým sa darí v stabilných rodinách s dvoma rodičmi. Širšiemu spoločenstvu najlepšie slúži stabilné manželstvo a rodina. Potrebám ľudí v absolútnej chudobe najlepšie vyhovuje neskorumpované a spolupracujúce a konkurencieschopné hospodárstvo voľného trhu. Problém nerovnosti sa najlepšie vyrieši kombináciou produktivity a štedrosti.
Jednota
Úcta k individuálnej suverenite, úcta k neporušenej rodine, zodpovedné zapojenie sa do občianskych inštitúcií, vďačnosť za tradície, ktoré nás spájajú a chránia pred chaosom, a odvážna dôvera v zásadnú dobrú vôľu druhých, znamená jednotu vo vystupovaní, aj v skutočnosti. Konzervatívci sa vyznačujú hlbokým uznaním nevyhnutnosti takejto jednoty a správne ju vnímajú ako základ pre mierovú spoluprácu a súťaž, ktorá nás doteraz udržiavala a aj ďalej udržiava silnými tvárou v tvár nepriazni. Takáto jednota tiež poskytuje psychologickú a sociálnu predvídateľnosť a štruktúru, ktorá drží destabilizujúci teror neistoty na uzde. Taktiež pôsobí ako podpora poskytujúca rámec pre individuálne nádeje. Predstava, že žiadna takáto jednota nie je možná, alebo že sa vždy kupuje pomocou vlastnej zainteresovanej moci a nátlaku, znamená len 1) že nejednota a chaos, ktorý ju sprevádza, sú nevyhnutné a 2) ide o hlboké nedorozumenie, pokiaľ ide o kauzálny vzťah medzi skutočnou stabilitou a produktívnym mierom a princípmi slobodnej voľby, dobrovoľného združovania, recipročnej výmeny, zrelej schopnosti predchádzať uspokojeniu a zodpovedného konania. Prijatie týchto dvojakých predpokladov odsudzuje ich držiteľa ku kontraproduktívnej a destabilizačnej úzkosti a beznádeji, a následnému trpkému cynizmu a bez koncepčnej alebo praktickej alternatívy k osobnému používaniu vlastnej sily. Toto je recept na osobnú záhubu a spoločenskú katastrofu.
Záver
Slepé naliehanie na to, že pravda je ilúzia a že nevládne nič iné ako moc, zanechalo prakticky všetko – čo má skutočné a trvalé využitie ako návod na dosiahnutie cieľa a hrádze proti zúfalstvu – opustené a stratené. Demoralizovaní ľudia na Západe a vlastne aj vo zvyšku sveta preto volajú po obnove hodnôt individuálnej suverenity, ktorých sme sa vzdali. Západní konzervatívci by mohli potvrdiť – princípy, na ktorých fungujeme, cnosti, v ktoré veríme, a sloboda, ktorú máme – to všetko tvorí základ bohatšieho života, po ktorom túžia ľudia dobrej viery a máme aj dostatočné schopnosti taký život vybudovať a udržiavať.
